Som sám doma, na večeru si spravím párky. Žena je sama doma, na večeru si spraví quinoa šalát s cviklou a belugou.
Sú medzi nami určité rozdiely, ale postupom času sme sa s nimi naučili žiť a berieme ich ako samozrejmú vec. Dokonca keď do hry vstúpi láska, častokrát sme ochotní svoju podstatu aj trošku poupraviť. Vyťahané tričká a mikiny vymeníme za košele, prestávame si odpľúvať na zem, z lenivých mamičkiných maznáčikov sa stávajú pozorní a starostliví partneri. Áno, takí sme my muži. Zväčša. No a potom sú tu veci, ktoré robíme, pretože nám dávajú dokonalý zmysel, máme ich vryté do DNA a sú výsledkom nášho pragmatického zmýšľania....lenže u nežnejšieho pohlavia sa nestretávajú s pochopením a neraz sú predmetom hádky.
Ráno vstanem, osprchujem sa, oblečiem a som pripravený vyraziť do práce. Priateľka je už minimálne hodinu hore, stihla sa osprchovať, urobiť si raňajky, vypiť kávu a prečítať nejaké články na internete. Pred spoločným odchodom do práce ešte vojde do spálne a ustelie obe postele. Tento scenár sa opakuje niekoľko ďalších dní, až kým sa ma jedno ráno nespýta zvýšeným a nervóznym hlasom, či si nedokážem ustlať po sebe posteľ?! Samozrejme, že dokážem, ale načo? Nenechávam ju tak preto, lebo očakávam od priateľky, že ju ustelie za mňa, ale nevidím dôvod k tomu, prečo by som to mal každé ráno robiť. Veď večer si do nej znovu ľahnem. Bohužiaľ, z nejakého dôvodu tento argument u žien nemá žiadnu váhu. Googlil som preto a prinášam aj ostatným mužom eso v rukáve. V našich posteliach žije množstvo roztočov, a tie zle znášaju teplé a suché prostredie, ktoré sa tvorí v záhyboch perín. Zatiaľ čo ustlaná posteľ nemá žiaden záhyb (prípadne jeden ak je zložená na polovicu), neustlaná ich má nespočetné množstvo a tým pádom tam prežíva oveľa menej prazitov. Viva la rozhádzaná posteľ!
Dojedol som, riad po sebe odložím do drezu a zamočím ho, aby mi zvyšky jedla na tanieri nezaschli a zbytočne nekomplikovali umývanie. Nie hneď, ale až neskôr prípadne na ďalší deň, keď už budem mať nahromadené dostatočné množstvo riadu, že mi bude stáť za to namočiť si ruky, minúť jar a vodu. Príde mi zbytočné umyť ráno šálku z kávy, po obede riady, o hodinku neskôr si dám dezert tak zase umyjem tanierik, na večeru zjem tresku, umyjem lyžičku, pred spaním si dám pohár vína a umyjem pohár. Aaaaaaale ako to už býva, nie každý zmýšľa rovnako a ešte som sa len zdvihol, že idem riad zaniesť do drezu a už počujem ako na mňa niekto kričí “Nezabudni si to po sebe umyť!”.
A najväčší tŕň v mojej päte. Od dôb kam až siaha moja pamäť som mal vždy miesto v byte, miesto ktoré bolo večne nevyužité a nenápadné, mohla to byť stolička alebo gauč, v detskej izbe, obývačke či spálni a tento nedotknutý kúsok zeme slúžil len mne....na odkladanie oblečenia. Potom prídu prisťahovalci a chcú vám tento váš kúsok zeme zobrať. Viem že nie som jediný! Prídem domov z práce, rifle a tričko si odložím na toto špeciálne miesto s vedomím, že tie isté rifle si predsa oblečiem aj na druhý deň, prípadne obdeň, tak načo ich budem schovávať do skrine. Tričko takisto nedám prať po jednom použití (s výnimkou leta) a viem, že keď si ho odťiaľ nabudúce vezmem , už som ho raz mal na sebe a teda ho môžem dať do prania. Na tú stoličku si ani jeden z nás nesadne ako je rok dlhý, oblečenie nezasahuje do prietoru, netvoria sa tam pavučiny, nebráni výhľadu na televíziu či von z okna, ale aj tak pravidelne počúvam, ako si mám tie veci odložiť. Ani za svet!
Nevyčítam priateľke, že v posteli vytvára hostinné prostredie pre roztoče, nevyčítam je že míňa viac jari a vody, keď umýva zvlášť každú lyžičku a nevyčítam jej ani to, že zaberá viac miesta v šatníku, pretože nejaké oblečenie si môže nechávať aj vonku. Vždy existuje viac ako jeden pohľad na vec a je to len otázka toho, nakoľko ten druhý dokážeme akceptovať.
(title picture from https://businesstech.co.za/news/general/58571/men-vs-women-who-make-better-leaders/)