Bol som výnimočný cyklista. Najrýchlejší na ulici, vedel som zdvihnúť predné koleso na niekoľko sekúnd, jazdil som bez držania. Ako 18 ročný som si spravil vodičák, kúpil škodovku a bicykel odložil do šopy. O pár rokov neskôr sa odsťahoval do Bratislavy, bicykel som si nebral, pretože mi ho sestra medzičasom zničila. Aj som uvažoval nad kúpou nového, ale vždy som tie peniaze investoval niekam inam. Xbox, opravy auta, dovolenka, kryptomeny (mal som si radšej ten bicykel kúpiť)...
Bol som takmer až nadšený, keď sa rozbehol projekt bikesharingu. Zaregistroval som sa hneď aj napriek tomu, že mám všetko potrebné v pešej vzdialenosti a nepotrebujem využívať MHD, auto či bicykel. Za tých pár mesiacov fungovania som ho použil asi 10x, aj keď pravdou je, že keby bolo bicyklov viac, bolo by viac aj mojich jázd. Od začiatku som len tak mlčky sledoval, ako pribúdajú informácie o neochote či arogantnosti pracovníkov na hotline linke, o ukradnutých, zničených či dokonca utopených bicykloch. Chápem že niektorí ľudia sú proste blbí, to sa nedá ovplyvniť, ale žeby ich tu bolo až toľko? Muselo za tým byť niečo viac, možno alkohol? Bolo mi jasné, že snažiť sa pochopiť správanie vandalov spoza klávesnice by bolo zbytočné, a tak som sa rozhodol vžiť sa do ich kože.
Pre tento účel som sa rozhodol v piatok totálne ožrať a pri pešom presune z bytu do mesta míňal dokovacie stanice, či nepocítim nutkanie nejaký bicykel zničíť. Tento pocit sa nedostavil, čo ma ale prekvapilo bola túžba bicykel využiť. Mal som prítupové kódy avšak alkohol v krvi mi znemožňoval oddokovať ho spôsobom, ktorý zvyčajne fungoval. Zacítili som šancu volať na infolinku, požiadať o pomoc a zároveň si overiť tvrdenia o ich neprofesionálnosti. Tie sa nakoniec ukázali ako nepravdivé, pretože slečna na linke s trpezlivosťou anjela počúvala moje pokusy o popis problému a nakoniec aj pomohla cennou radou, že treba stlačiť OK. Poďakoval som ako slušne vychovaný chlapec, zdvihol sa zo zeme na ktorú som počas hovoru nešťastnou náhodou spadol a sadol som na bicykel. V tej chvíli prišiel na scénu zdravý rozum, ktorý ma upozornil na fakt, že jazdiť opitý na bajku neradno a z bicyklu som zosadol. Nezadokoval som ho však naspäť, ale zobral na prechádzku ku ďalšej dokovacej stanici, kde som mu našiel nových kamošov. Za tú krátku chvílu som si s 004-kou vybudoval vzácny vzťah a predstava, že by som ju nejako poškodil bola nemysliteľná.
Kvôli tomuto experimentu som celú sobotu pretrpel, ale aspoň som našiel odpoveď, ktorú som hľadal. Nie alkohol, ale vrodená či vypestovaná blbosť ľudí môže za to, že sa poškodzujú bicykle. Čiže ak čítaš tento článok a tiež ničíš bajky, mám pre Teba odkaz: “Nebuď blbý, buď múdry.”